Israel - 1958

Výstrely striel, ktoré sa miešali s výkrikmi bolesti každého jedného pacienta boli na jeho dennom poriadku. Rozhodol sa, vedel, že to bude ťažké pozerať sa na umierajúcich ľudí no taktiež vedel, že za tie roky, ktoré strávil v Osvienčime videl omnoho viac. Dokázal hovoriť o bolesti, o utrpení alebo o strate života ľudí, ktorí mali byť zachránenými. No v tejto situácií to bolo inak. Nemusel byť po boku muža, ktorý mu stále hovoril čo má robiť alebo ako sa správať. Aj napriek tomu, že to bol práve on, kto v ňom po prvýkrát objavil jeho moc, zobral mu niečo oveľa cennejšie.

Malá základňa, ktorá bola vybavená len jednoduchým nábytkom, pár postelí, ktoré boli v podobe drevených dosiek zbitých v jedno, bola v tomto čase jediným miestom, kde sa nachádzal. Každý deň bol pre neho rovnakým, obliekol si uniformu, ktorá bola v tmavozelenej farbe, povedal pár zdvorilostných fráz, ktoré vychádzali z pier takmer automaticky a pustil sa do práce. To ho aspoň na moment, na ten krátky moment dokázalo zabaviť natoľko, aby neostal vo svojich myšlienkach. Bolo miestami ťažké pozerať sa na niektorých ľudí, pozorovať ich správanie počas ktorého si mysleli, že hodnosť niečo znamená. Sledovať ako sa kvôli niekoľkým ľudom rúti niekoľko krajín, ako bolesť pomaly ovláda každé jedno srdce človeka a slzy sú to jediné, čo im ostáva. Niekedy pochyboval o ľuďoch aj napriek tomu, že bol jeden z nich. Alebo nie?

Kvapky vody, ktorá bola zmiešaná so špinou bubnovali na jeho pokožke. Mohol vidieť ako sa cesty pomaly zaplavovali a stany, ktoré boli na niektorých miestach pokryté dierami spôsobené granátmi zhodenými z lietadiel prestávajú plniť svoju ochrannú funkciu. Pozeral sa na oblohu, zatvoril oči a nechával dážď pomaly ale s istotou zmáčať každú jednu nitku jeho uniformy. Bol to predsa len dážď na ktorý čakal už niekoľko dní, ba dokonca niekoľko týždňov.
Prešiel niekoľko krokov k svojmu stanu pričom cítil ako sa niekoľko pramienkov vlasov ocitlo priamo v jeho tvári. Nemal ani len tú najmenšiu potrebu si ich upravovať, videl pred sebou cieľ, ten obyčajný cieľ, ktorý ho volal k sebe. Videl ho, stáť pred sebou s tým úsmevom, ktorý sa mu neustále vrýval do pokožky. Ten úsmev na ktorý si spomenie takmer každú jednu noc, kedy cíti ako sa jeho telo napína adrenalínom. Jeho tvár, ktorá možno na prvý pohľad vyzerala normálne, takmer nerozpoznateľná v dave bolo to jediné, čo pred sebou videl.

Cítil ako sa každá jedna bunka v tele napína, ako sa okolie postupne začalo vlievať do jedného a jediná vec, ktorú pred sebou videl bola práve osoba, ktorú nenávidel zo všetkého najviac. Stávalo sa mu to posledné dni často, kedy ho stretával takmer na každom kroku, kde sa nachádzal.
Videl jeho tvár v ktorej našiel niečo viac. Strach? Strach v jeho tvári nevidel v žiadnom z okamihov. No teraz, vychutnával si ten pocit, kedy sa mohol na neho pozerať a následne cítiť, že to je práve on, kto má tu moc v rukách. Bol to iba on a Erik, žiaden svedok, nikto kto by sa ho snažil zastaviť. Aj napriek tomu, že Erik nedával na sebe poznať žiadnu z emócii, ktoré sa nachádzali v jeho vnútri, oči, ten pohľad, ktorý mohol byť v niektorých okamihoch chladným alebo dokonca tajomným bolo to jediné kde sa nachádzala nenávisť.
„ ja..“ ozval sa tichý hlas z mužových pier pričom jedným jediným pohybom ruky mu Erik naznačil, že slov bolo pre tento okamih dosť.Nepovedal ani len jedno slovo na miesto toho sledoval ako sa okolo muža ocitlo niekoľko kovových nožov, ktoré sa len letmo dotýkali jeho pokožky. Zvláštne ako sa mu v tomto okamihu ľudia zdali zraniteľný. Sledoval ako sa ostrá čepeľ pomalým rezom dotkla jeho pravého líca pričom sa na jeho bledej pokožke objavilo niekoľko kvapiek krvi, ktoré sa postupne zlievali do potôčikov.
Slová v tejto chvíli boli zbytočné. Nezáležalo na tom čo hovoril ako sa tváril alebo dokonca to, či prosil o svoj život alebo nie. V momente, kedy ho videl pred sebou, spútaného železom, ktoré sa každou jednou chvíľkou upevňovalo a spôsobovalo červené podliatiny na jeho pokožke, prestával vnímať okolie. Prestával vnímať realitu v ktorej sa nachádzal a nechal sa ovládať emóciami, ku ktorým bol často krát vedení.
Možno to v jednom okamihu vyzeralo, že so svojou menšou hrou skončil. Kedy sa nože v jednom okamihu ocitli na zemi a muž pred ním si vydýchol mu Erik venoval jeden pohľad. Jeden jediný pohľad v ktorom sa nachádzalo takmer všetko, čo zažil za posledných štrnásť rokov.
Erik sa otočil pričom si jedným prstom poklepal na spánkach a následne sa vybral niekoľko krokov ku vchodu.
„ myslieť si, že osud si ťa nenájde je sebecké.“ Povedal pričom pri odchode mávol rukou. Pre niekoho by to možno mohlo znamenať mávnutie na rozlúčku no v jeho podobe to bolo práve namierenie ostrých ihiel na jeho telo. Počul ako sa jedna po druhej zabodávali do jeho pokožky, neustále, opakujúco sa pričom napokon nepočul nič iné len ten príjemný zvuk. Žiaden krik, žiadnu bolesť. Zvláštne, práve to ho na tom všetkom malo baviť zo všetkého najviac. Odišiel zo stanu, s pocitom, ktorý si chcel v sebe udržať čo najdlhšie. S tým pocitom, že dokázal pomstiť matku, ktorú videl zomierať jeho strelou.

„ erik. Erik budeme potrebovať tvoju pomoc.“ Povedal jeden z mužov s ktorým pracoval Erik už nejaký ten čas. Už takmer niekoľko týždňov počas ktorých sa nachádzal v Izraely. Erik prešiel popri ňom, vymenil si s ním niekoľko základných informácií pričom sa následne v jeho doprovode premiestnil do hlavného stanu, kde sa nachádzalo už niekoľko mužov. Zvláštne aj napriek tomu, že sa jednalo o jedného pacienta, bolo potreba aby sa okolo neho takmer okamžite objavilo čo najviac mužov. „ ako sa to stalo? Ako je možné, že vôbec dýcha?“ spýtal sa Erik po tom ako videl, že jedna časť mužovho tela chýba. Nohy, práve tie, ktoré sa nachádzali na druhom operačnom stole pričom sa snažili o to ich zachrániť. Sledoval ako sa v jeho hrudníku nachádzal obrovský kus železnej tyče, ktorá bola zahnutá na jednej strane. Chytil ho za ruku pričom cítil ako mu muž pevne zvieral predlaktie. Museli ho pridržiavať, pretože v okamihu, kedy sa okolo neho pohyboval iba jeden človek, dokázal sa ohnať rukami aj napriek tomu, že bolo zázrakom, že vôbec žije. ,, budeme ho monitorovať, dáme mu lieky proti bolesti a budeme sa snažiť vybrať tú vec čo najrýchlejšie." povedal jeden z doktorov, ktorý mal uniformu pokrytú niekoľkými červenými fľakmi krvi, ktoré sa nedali odstrániť.

Erik videl už mnoho zranení, kedy z tela vytŕčali iné predmety alebo dokonca chýbali určité časti. no v tejto chvíli to bolo iné, už pri prvom pohľade vedel, že mužom je jeden z veliteľov, ktorí takmer každý týždeň zásobovali ich ošetrovňu. Jeden z tých ľudí, ktorí si nezaslúžili takto trpieť. V momente, kedy to chcel takmer každý z mužov vzdať a nechať veliteľa blúzniť z posledných síl, kedy sa mozog nevie spamätať z toho, čo prežil počuli ako sa do miestnosti valili ďalší záchranári. Dobrovoľníci, ktorí sa rozhodli pomôcť ľudom na miesto toho, aby boli doma so svojimi rodinami. „ máme tu ďalšieho! Niekoľkonásobné poranenia celého tela. Vniknutie do organizmu. Pulz nitkovitý, dych nepravidelný, pacient nie je pri vedomí.“ V tom momente Erik pochopil, že sa to stalo znova. Znova ten moment, kedy nechal svoju myseľ prinútiť ho myslieť si, že to bol práve on. Že to bol človek, ktorého sa snažil nájsť. No v skutočnosti to bol len nevinný človek, ktorý si prechádzal peklom na zemi.

Září roku 1958 mělo pro mnohé hned několik významů a pro něj samotného? Měsíc, kdy začne být konečně prospěšný a to přesně tak, jak si představoval. Ty dlouhé hodiny sociologie, politologie a mutantské genetiky se mu vyplatili. Nepochyboval, že by tomu třeba mohlo být jinak. Ostatně to prozrazoval i přívětivý úsměv, jež z tváře mladíka dělal jasný otevřený zjev, jakoby se na něm snad nepodepsalo utrpení a jaké… Smrt otce? Neustálé rozepře s bratrem? Popřípadě jen strach lidí z mutantů, z jeho vlastní rasy… Věřil, že to je pouze přechodný stav, jak dlouho může trvat, než lidi pochopí, že jim osoby jako zrovna on nechtějí ublížit. Takové myšlenky spolu s mnoha dalšími se rojily v otevřené mysli. Systematicky vkládal do menšího kufru pískově zabarvené košile a hnědé látkové nohavice. Látka se dala přiřadit k textiliím, z nichž se dělaly vojenské uniformy. Oděv byl tedy flexibilní a komfortní zároveň. Sotva znatelné překlady a jistý řád v poskládaných věcech zároveň vypovídal o určité pedantnosti majitele kufru. Modravé tůně v rychlosti přelétly nevelký majetek, pokývl hlavou, snad v duchu schvaloval to celé, od skrovného vybavení až po cestu až do Izraele. Byl pevně rozhodnutý.

Dlouhé bledé prsty přejedou po čisté modré košili, utáhne očko na vyšších botách s okovanou podrážkou. Člověk, který ho neznal by sotva bral v potaz drobné přimhouření očí a rychlé přejetí konečky prstů po spánku, stejně dobře si mohl upravovat vlasy. Zavrtěl hlavou a zamručel si pro sebe frázi v úsečné irštině se znatelným anglickým akcentem. Nemusel se ani rozhlížet, aby zjistil, že jeho cestovní klobouk se nachází vedle kufru. Snažil se je nevnímat… všechny ty hlasy.

S láskou přelétl útulně zařízený pokoj, i on stejně jako mladíkova gesta byla jasným pojítkem a určitými stopami k pochopení jeho maličkosti. Bylo patrné, že je z lepších poměrů a nikdy netrpěl. A přesto knihovna, která zabírala dobře jednu stěnu, prozrazovala, že situace tvorů tam venku, mimo bublinu bohaté smetánky mu není cizí. Ona aura vzdělanosti se prolínala s tím, co bylo typické pro každého zbohatlíka nevyjímaje a sice, ona typická pohodlnost, akátové dřevo, polstrovaná křesla a umně vyřezávaná šachovnice, na niž nesedal prach. Ten pohled ho uklidňoval a uspával hlasy v hlavě, bylo pro něj důležité uchovat si vzpomínky na útočiště, jež pro něj bylo domovem. Na rameni mladého muže se náhle objeví silná paže, která ho vytrhne z koncentrace a z myšlenek na odchod. Přestože bylo vidět, že dvojice si je vskutku nepodobná, tak, jak si jen nevlastní syn a otec můžou být, nešlo si nevšimnout, že mezi nimi panuje určité porozumění.

Měl jen málo vzpomínek na vlastního otce, umřel příliš brzy, než aby si ho pamatoval, Kurt byl slušnou náhradou, to on mu financoval cestu do Izraele, misi, jež se jeho matce ani trochu nelíbila, příliš paranoidní a stále ještě apatická po smrti svého prvního muže. „Připravený?“ V očích vysokého svalnatého muže, s vlasy již prokvetlými stříbrem prozrazujícím, že už i na něm se podepisuje zub času, se objeví veselé jiskřičky. Hlas byl obhrublý přesto však vřelý. Odpovědí mu bylo pouze pokývnutí hlavou, nemohl se zbavit zas a znovu výčitek svědomí, věděl, že ve chvíli, kdy nasedne na trajekt do Izraele, už nic nebude jako dřív, že ubohá maminka bude strádat a stručné telegramy ty pro ni nebudou dostatečnou odezvou. Už nyní vypadala mnohem starší, pověrčivě věřila, že by jejího syna, který měl stejně jako jeho vlastní otec Brian velké sny a plány zahrnující rozkvět něčeho nepoznaného čeká podobný osud. „Pokud nejsem připravený teď, nebudu už nikdy, postaráš se o ni, že?“ Styděl se za svou sobeckost a bezohlednost vůči ženě, která ho vychovala, přesto, v očích bylo nesmazatelné světlo, jiskra, která nezmizela. A následující informace jsou pro čtenáře prakticky nepodstatné. Pouhá debata mezi dvěma muži, mladým aspirantem na profesora a postaršího válečného veterána. Bylo to podivné rozloučení, bratr by ho zahrnul dalšími jedovatými řečmi a maminka? Dokázal si dobře představit, že pokud by musela pozorovat dlouhý trajekt, který se rychle vzdaluje od londýnského přístavu, asi by zkolabovala. Vítr mu cuchal nepoddajné vlasy, když loď prořezávala vysoké vlny. Měl hrdý postoj, jakoby jím nemohl otřást ani smutek nebo mráz… pro zatím. Však něco končí, aby jiné začalo.


Izrael… Jen to jedno slovo pro něj znělo tak cize, krajina byla stejně nepoddajná jako ono slovo, které dlouho převaloval na jazyku. A to další s čím se seznámil, byla smrt, zákeřná společnice, která pronásledovala prakticky kohokoli nezávisle na rase, barvě kůže nebo náboženském vyznáním, bylo vskutku podivuhodné vidět lidi a mutanty, kteří dovedou spolupracovat, jasný důkaz toho, že jeho teorie nebyla mylná. Procházel mezi nemocnými, dokázal jim ulevit, jak po stránce psychické, tak fyzické, jeho vlastní schopnosti zde byli doceňované a skutečně užitečné. Nebylo to na něm moc dobře vidět, ale veškeré vjemy se podepisovali na jeho vlastní psychice, stejně jako vzpomínky, myšlenky a prosby pronášené pouze v duchu, i ty, jež se hrdinové báli vyslovit nahlas.

„Máme tu ďalšieho! Niekoľkonásobné poranenia celého tela. Vniknutie do organizmu. Pulz nitkovitý, dych nepravidelný, pacient nie je pri vedomí. Vážný případ, Charlesi!“ Křik, tvář Angličana, jež měla po několika měsících strávených v pustině atypicky olivový nádech se obrátí k příchozím. V rukách je třas, modravý pohled rozšířený nad tělem chudáka, které je položeno na polní lůžko. Neptal se, ostatně, na nic takového nebyl čas. Přistoupil k muži, konečky prstů si položí na vlastní spánky, zatímco levá ruka se opírá o muže, dodává mu falešný pocit klidu a jistoty a zároveň pátrá… Lidská mysl byla bludištěm, labyrintem pro nezasvěcené osoby, avšak on? Jakoby měl k labyrintu Arianinu nit. A vskutku, zatímco on byl pro poraněného oporou a jediným světlým bodem, který mu zabraňoval, ve věčném spánku medici začali pokus o navrácení ubožáka k životu. A on? Mohl jen čekat, kdy se spojení vytratí.